Výchova detí podľa Naomi Aldort (2.časť – láska a sebavyjadrenie)

Pochopiť psychológiu dieťaťa by mal byť základ k správnému prístupu k dieťaťu. Rodičia dieťaťu nerozumejú často preto, že sú príliš zaujatí počúvaním automatickej reakcie v svojej mysli, strachom zo straty kontroly nad dieťaťom, obavami, že sa dieťa nebude v poriadku vyvíjať a pod. 

Naomi Aldort preto radí zabudnúť na společenské klišé typu „budeš mať rozmazlené dieťa, dieťa ťa bude ovládať, bude si robiť čo bude chcieť, čo na to povedia ľudia a pod. 

Deti svojim správaním prejavujú 5 základných emocionálnych detských potrieb:

  • lásku,
  • slobodu sebavyjadrenia,
  • samostatnosť a moc,
  • emocionálne bezpečie,
  • sebavedomie.

Keď sú tieto potreby sústavne napĺňané, tvoria pevný základ , na ktorom môžu deti rozvíjať svoj potenciál, zažívať svoju vnútornú silu a spokojnosť sami so sebou a s ostanými ľuďmi. 

V tejto 2. časti si vysvetlíme význam lásky a slobody sebavyjadrenia vo výchove detí a v 3. časti si popíšeme samostatnosť, moc a emocionálne bezpečie a sebavedomie u detí.

 

LÁSKA

Skutočná láska je bezpodmienečná a pramení z interakcie v prítomnom okamihu. To, že rodič dieťa miluje a hovorí mu to, ešte neznamená, že sa dieťa bude cítiť milované. Ak dieťa pochybuje o láske rodičov, môže napríklad vyzerať nešťastne, o nič sa nezaujímať, mať problémy s rečou a učením, pocikávať sa, mať tiky, poruchy spánku, byť agresívne, mať problémy s prijímaním potravy, byť napäté a podráždené a pod. Naopak, ak si je dieťa isté láskou rodiča, má pocit sebadôvery a trávi čas svojimi záujmami.

Rodič by sa mal vzdať svojich plánov s dieťaťom a skúsiť sa preladiť na svet dieťaťa, aby mohol lepšie pochopiť, aký je jeho spôsob vnímania lásky. Dieťa dostáva pozornosť a lásku, keď sa rodič bez vyrušovania určitý čas venuje len jemu a keď ten čas trávi podľa predstáv dieťaťa. Dieťa potrebuje zažívať samo seba ako niečo dôležité pre svet rodiča, potrebuje vidieť, ako rodič ochotne odloží čítanie, papierovačky, domáce práce, telefonovanie, nákupy či návštevy priateľov, len aby sa s ním mohol hrať. Ak napríklad dieťa zdieľa hru aj so súrodencom, nemá pocit, že sa mu rodič plne venuje. 

Agresivita dieťaťa je jeho plač po láske alebo pozornosti rodiča, prípadne inej neuspokojenej potrebe. Láska je najlepšou odpoveďou na agresívne správanie. Dieťa totiž ešte nie je schopné kontrolovať svoje správanie keď sa jeho emócie prevalia. Podobne ako mnohí dospelí, kričí alebo hovorí zraňujúce slová. Čím destruktívnejšie sa dieťa správa, tým viac lásky a istoty potrebuje. 

Veľa rodičov sa obáva, že by mohlo stratiť kontrolu nad dieťaťom, že ich deti budú využívať, alebo že vychovajú deti, ktoré nebudú vedieť, kde sú ich hranice a nebudú brať ohľady na ostatných. Pod vplyvom takéhoto strachu potom rodičia využívajú často lásku ako odmenu. Dieťa potom spolupracuje iba zo strachu, aby vyhovelo. Ak však rodič určí jasné hranice, na ktoré sa dieťa môže spoľahnúť, oprie sa o ne a má väčšiu slobodu skúmať a rásť. Nemusí bojovať s rodičom, aby zistilo, kde sú jeho hranice a čo bude nasledovať, ak ich prekročí. 

 

SEBAVYJADRENIE

Sú ľudia, ktorí dokážu spracovať svoje negatívne emócie a pokojne ich nechajú prejsť mysľou bez toho, aby ich vyjadrili navonok. Schopnosť utíšiť svoju myseľ je niečo úplne iné, než potláčenie pocitov. Potlačenie znamená bolesť zakryť. Nechať bolesť prejsť znamená, že človek nie je príliš pohltený myšlienkami a z nich vyplývajúcimi pocitmi. Väčšina ľudí však žije tak, ako keby boli to isté ako ich myseľ, a preto potrebujú nástroje, ako sa vyrovnať s jej reakciami a zraneniami. Deti nedokážu spracovať svoje emócie bez toho, aby ich navonok vyjadrili. Vyjadrujú sa nielen preto, aby dosiahli emocionálnu rovnováhu, ale tiež v záujme svojho sociálneho a intelektuálneho vývoja. Ak sa dieťaťu zabráni naplno vyjadriť pocity ako sú napríklad bolesť, zlosť, žiarlivosť, osamelosť, sklamanie alebo smútok, nezabráni sa týmto pocitom, iba ich vyjadreniu. Ak sa dieťa nemôže naplno vyjadriť, buď preto, že to nedokáže alebo preto, že sa necíti bezpečne, pocity sa v ňom začnú hromadiť, až sa dostane do stresu. To skoro vždy vedie k telesným prejavom, poruchám správania, či vývoja, vrátane agresie, depresie, tikov, kompulzívneho konania, poruchám učenia, poruchám spánku a pod. Mnoho drobných udalostí, ktoré u dieťaťa vyvolajú hnev, smútok alebo sklamanie, neprotrebuje žiadne riešenie. Často stačí dieťa iba vypočuť, potvrdiť, čo cíti, a nechať ho byť samé sebou. Takto získava dieťa pocit, že je schopné emócie zvládať. Myseľ nemá nad dieťaťom ešte takú veľkú moc, ako má u väčšiny dospelých. Dieťa sa ľahko od problému odpúta, ak sa jeho emócie nezadržiavajú tým, že sa zastaví ich vyjadrenie, alebo tým, že k nim rodič pridá ešte svoju reakciu. Naomi Aldort tvrdí, že pocity spokojnosti a šťastia zažívame hlavne vtedy, keď si realitu vážime, a nie keď ju odmietame alebo čakáme, kým nás niekto zachráni. Dieťa sa učí byt spokojné tak, že získava schopnosť vybrať si to, čo je k dispozícii.

ODMIETNUTIE NEGATÍVNYCH EMÓCIÍ je častou reakciou mnohých rodičov, ako umlčať detské sebavyjadrenie. Je to reakcia, ktorú väčšina rodičov používa zo zvyku, pretože sa tak zaobchádzalo s nimi, keď boli deti. Odmietnutie môže byť vyjadrené slovami, mlčaním, nevšímavosťou, ľahostajnosťou, rozptýlením alebo vyvolaním strachu (tresty, nadávky,...).

Naomi tvrdí, že ignorovať negatívne prejavy dieťaťa a byť k ním ľahostajnostajný, nie je to isté, ako keď sa dieťaťu poskytne láskyplná pozornosť pri jeho sebavyjadrovaní. Keď je rodič „v pohode“ vedľa dieťaťa, ktoré potrebuje vyjadriť nejakú negatívnu emóciu, bude dieťa pociťovať skôr citovú depriváciu ako kontakt s rodičom. Výsledok bude pre dieťa rovnaký, ako keby rodič zastavil vyjadrenie jeho emócie, pretože si ľahostajnosť vysvetlí tak, že určité pocity sa nemajú vyjadrovať. Mnoho rodičov predstiera, že nevidí určité prejavy dieťaťa, ktoré sa im nepáčia, v nádeji, že zmiznú. Dieťa, ktorého bolestivé pocity sa prehliedajú, ich nakoniec potlačí a prestane sa prejavovať. Zároveň sa však stane aj emočne plochým a bude ťažké s nim nadviazať kontakt.

Pri slovnom odmietaní detských pocitov a prejavov sa väčšinou používajú tieto vety:

  • „Veď to nebolo také zlé/hrozné.“
  • „Čo ti na tom tak vadí?“
  • „Nevidím na tom nič zlé.“
  • „Hádam to nie je koniec sveta.“
  • „O nič nejde. To je v poriadku.“
  • „Nič sa nestalo.“
  • „Nič sa nedeje. Si v pohode.“

Dieťa sa môže cítiť zmätené či dokonca napadnuté takýmito komentármi, pretože takéto slová odporujú jeho vnútornej skúsenosti. Pre dieťa, ktoré sa bojí alebo je v nejakom strese, sa niečo skutočne stalo. Namiesto odmietnutia je preto lepšie prejaviť pochopenie, ktoré potvrdí zážitok dieťaťa, prípadne pridať aj užitočnú informáciu. Ak napríklad dieťa plač, pretože spadlo, môže ho rodič objať a povedať: „Bolí ťa to?“ Ak dieťa cez slzy prikývne, môže ho uistiť slovami: „Viem, že to teraz veľmi bolí, ale o chvíľu to prestane.“ Rodič má ostať pokojný a ošetriť koleno, nie zastaviť slzy.

Odmietnutie sa niekedy skrýva aj v ľahkovážnych poznámkach. Ak dieťa povie „fuj, to nechcem“ a rodič odpovie „ale veď je to taká dobrota“, znehodnocuje tým rozhodnutie dieťaťa. Alebo ak je dieťa navrchu šmýkačky úplne ohromené strachom, potom slová ako „neboj sa, ty to dokážeš“, protirečia jeho emocionálnemu zážitku. Dieťa viac podporia slová ako „Ja viem, bojíš sa. Neponáhľame sa. Rozmysli si to. Je to na tebe.“

Typické vety, ktoré odmietajú výber dieťaťa:

  • „Neboj sa.“
  • „Nehanbi sa.“
  • „Nehnevaj sa.“
  • „Nemáš prečo plakať.“
  • „Určite ti bude zima.“ (Keď si dá dole kabát.)
  • „Predsa to len skús.“
  • „Neskúsiš to aspoň raz?“
  • „Skús toto, to je lepšie.“
  • „Toto predsa nechceš.“
  • „Už si sa pohral dosť.“ (Keď sa chce hrať ďalej.)
  • „Už si unavený.“ (Keď chce pokračovať v behaní.)
  • „Už musíš byť hladný.“ (Keď nechce jesť.)
  • „Ty to dokážeš.“ (Ak o sebe pochybuje.)

Kedykoľvek je to možné, je dobré dieťa nechať slobodne robiť vlastné rozhodnutia. Ak je nutné slobodu dieťaťa obmedziť, napríklad kvôli jeho bezpečnosti, je dobré spraviť to s láskavosťou a svoj postoj vysvetliť. 

Rozptýlenie je ďalšia stratégia, ako sa negatívnym pocitom vyhnúť alebo ich poprieť. Ponúknutá sladkosť alebo nejaká zábava rozčúlenému dieťaťu hovorí, aby od svojich pocitov utieklo. Signál, ktorý sa dieťaťu pri rozptyľovaní ukladá je, že mať negatívne pocity nie je v poriadku. Naomi tvrdí, že odvádzanie dieťaťa od negatívnych emócií môže byť aj jednou z príčin neskoršieho užívania drog, nadmerného používania analgetík a snahy vždy hľadať ľahké riešenia. Vyrastajú tak dospelí, ktorí sa ľahko cítia preťažení, pretože majú nízku toleranciu na problémy. Snaha vyhnúť sa nepríjemnostiam obmedzuje ich slobodu žiť plnohodnotným a všestranným životom.

Vyvolanie strachu tiež patrí medzi bežné stratégie na umlčanie dieťaťa pri jeho vyjadrovaní negatívnych pocitov. Ak sa však detská zlosť, frustrácia alebo slzy stretávajú s trestom, nadávkami alebo znehodnocujúcimi poznámkami, detský strach prerastá do neistoty a podriadenosti, alebo do aktívneho hnevu a agresie. Garantovať dieťaťu emocionálnu slobodu znamená, že ho milujeme a prijímame jeho prejavy, keď oplakáva stratené mačiatko, zúri nad rozbitou hračkou alebo má záchvat hnevu pri výbere šiat. 

Schopnosť plakať má človek ja preto, aby dokázal zvládnuť veľmi silné pocity. Deti plačú prirodzene a úlohou rodiča je naučiť sa rozumieť tomuto spôsobu ich komunikácie a podporovať hojivú funkciu sĺz. Úsilie vychovať deti, ktoré neplačú, môže viesť k popretiu potreby, ktorá je rovnako základná ako láska, jedlo a vzduch. Ako prehradená rieka, nájdu si slzy iný výstup v podobe agresie, tikov, porúch spánku a jedla a ďalších problémov. Silní ľudia nie sú tí, ktorých životy plynú bez bolesti, ale ti, ktorí majú silu prejsť cez bolesť a vynoriť sa obohatení na druhej strane.

Záchvaty hnevu

Ak rodič obmedzuje dieťa, má dieťa sklon brániť sa tomu a hromadí v sebe zlosť, ktorá často vedie k záchvatom hnevu alebo k agresivite. Tiež to môže viesť k podriadeniu, k „spolupráci“, ktorú si rodičia často mýlia s tým, že je dieťa „dobré“. Podriadené dieťa pravdepodobne prejaví nahromadený stres inými emocionálnymi poruchami alebo neskôr ako dospievajúci alebo dospelý človek braním drog, agresivitou, poruchami príjmu potravy, depresiami a inými problémami. Kľúčová emócia, ktorá sa prejavuje hnevom, je bezmocnosť. Detskej bezmocnosti sa dá predchádzať tým, že rodič dieťa nezbavuje vlastnej sily a že mu ponecháva slobodu výberu a samostatné rozhodovanie. Zároveň si rodič musí dávať pozor, aby mu neposkytol viac moci, než je dieťa schopné zvládnuť, čo sa potom prejavuje ako ovládanie ostatných. Kombinácia bezmocnosti na jednej strane a priveľkej moci nad inými na strane druhej dieťa preťažuje.  Ak sa dieťa púšťa do niečoho nebezpečného, je lepšie dať dieťaťu primeranú informáciu, aby mohlo samo dôjsť k bezpečnému a rozumnému rozhodnutiu. Nie vždy je to možné, ale v mnohých prípadoch sa to dá použiť. Takýmto spôsobom sa ľahšie obmedzia zásahy a obmedzenia. Naomi tvrdí, že dieťa prirodzene túži robiť správne veci, vyhovieť, byť v bezpečí a potešiť rodiča. Ak dieťa rodičovi odporuje, je to signál, že ho rodič chce riadiť, že rodič odporuje jemu.

Dieťa, ktoré využíva emocionálny prejav na to, aby niečo získalo, predpokladá na základe svojich skúseností 2 veci: Že to, čo chce, nemôže získať inou cestou, a že keď bude plakať dostatočne nahlas a dlho, dostane nakoniec to, čo chce, alebo nejakú inú kompenzáciu. Výsledkom je dvojaký duševný nepokoj: Na jednej strane sa cíti bezmocné voči rodičovskej kontrole a zároveň je preťažené prílišnou mocou, pretože jeho slzy vedú k panike rodičov. 

Ak chce dieťa záchvatom hnevu niečo získať, potom obyčajná pozornosť, ktorá sa venuje jeho plaču, môže záchvat ukončiť, lebo to už nie je užitočný prostriedok. 

Keď má dieťa záchvat hnevu a chce získať niečo nemožné, potrebuje asi zároveň vyjadriť emócie. V takej situácii je úlohou rodiča počúvať a objasňovať, o čo ide, kým sa záchvat sám prirodzene neskončí.  To, čo dieťa v danom okamihu chce, často nie je jeho skutočná potreba a rodič by mal pátrať, čo je príčinou záchvatu. Často napríklad dieťaťu chýba láska, pozornosť, istota alebo vedomie dôležitosti. 

Dieťa potrebuje, aby rodič bol preň spoľahlivý vodca a zároveň vnímavý poslucháč. Inými slovami, dieťa počíta s tým, že rodič má dosť sily pochopiť jeho pocity bez toho, aby ho tieto pocity premohli. Ak je totiž odpoveďou na záchvaty dieťaťa panika rodiča, začne dieťa záchvaty používať ako nástroj a zároveň sa naučí brať emócie príliš vážne. Začne sa báť vlastných emócií, keď uvidí, že ani rodič ich nezvláda. Ak rodič pokojne potvrdí pocity dieťaťa a neprídá im ešte viac dramatickosti, môžu byť prežité s dôverou. Naomi tvrdí, že pocity sú tu preto, aby cez nás prešli a aby sme mohli pokračovať ďalej, oslobodení od nich. Skutočná bolesť vzniká predovšetkým z odporovania pocitom a z ich negácie. Preto ani kompenzácia a rozptýlenie nepomôžu dieťaťu prejsť emóciami. Nájde si ďalšie dôvody aby mohlo hnevať, pokiaľ sa neuspokojí jeho potreba intenzívne vyjadriť svoje pocity. Krkolomná snaha rodiča dať dieťaťu čokoľvek, kvôli čomu práve plače, vlastne marí skutočný zámer dieťaťa a bráni rodičovi zistiť skutočnú príčinu záchvatu. Preto sa aj pri záchvatoch dá úspešne aplikovať pravidlo efektívnej komunikácie SALVE (pozri Výchova detí podľa Naomi Aldort (1.časť – efektívna komunikácia)).

Aby mohlo dieťa nachádzať aj vlastné riešenia problémov, je dobré mu dávať otázky, ktoré mu pomôžu rozpoznať myšlienky, ktoré mu spôsobujú hnev alebo iné bolesté emócie. Užitočné sú také otázky, ktoré pomáhajú dieťaťu vnímať sa ako pôvodca svojich pocitov, nie ten, komu sa niečo prihodilo. Napríklad:

  • „Čo myslíš, čo to znamená?“
  • „Aké by to bolo, keby to bolo po tvojom?“
  • „Ako by to malo byť?“
  • „Čo najhoršie sa teraz môže stať?“
  • „Myslíš si, že keď ti hovorí „hlupák“, že skutočne taký si?“
  • „Myslíš si, že ti nemal hovoriť „hlupák“?“
  • „Ako by si sa cítil, keby ti niekto povedal „hlupák“?“

Takéto a podobné otázky môžu dieťaťu pomôcť pochopiť, že príčinou jeho hnevu nie je to, čo sa stalo, ale jeho myšlienky o tom. S tým, čo sa skutočne stalo, je oveľa ľahšie sa vyrovnať, než s myšlienkami strachu a bolesti, ktoré mu prichádzajú na myseľ.

Rodič by mal rešpektovať detskú potrebu hnevu, ale nevyvolávať ho. Dieťa sa rešpektu učí od rodiča, ak ten rešpektuje seba a ostatných. Skutočný zmysel pre rešpekt sa totiž v dieťaťu rozvíja vďaka zážitku lásky a pozornosti, nie kontroly. Obava rodiča, že ho dieťa bude využívať, je najčastejšie výsledkom jeho osobnej dávnej bolesti. Nemá s dieťaťom nič spoločné a bráni láske a dôvere. Dieťa, ktorému rodič načúva a jeho život sa rozvíja bez obmedzujúcej moci dospelých, nemá dôvod ani potrebu rodičov využívať. Miluje rodičov, obdivuje ich a verí, že za ním stoja. 

Pokračovanie - 3.časť – emocionálna istota, samostatnosť a moc pri výchove detí - podľa Naomi Aldort
1.časť – efektívna komunikácia pri výchove detí - podľa Naomi Aldort

Zdroje:
[1] Naomi Aldort - Vychovávame deti a rastieme s nimi
[2] Image courtesy of David Castillo Dominici at FreeDigitalPhotos.net

Mohlo by vás zaujímať:
Rozhovor o výchove detí s Naomi Aldort
Príprava na pôrod a uľahčenie pôrodu pomocou prírodných prostriedkov
Tehotenstvo a alternatívne terapie
Koncept kontinua a indiánska výchova detí
Homeopatia v tehotenstve, pri pôrode a kojení
Vhodné a nevhodné koreniny a bylinky v tehotenstve a pri dojčení
Prírodná liečba a cvičenie v šestonedelí
Schüsslerove tkanivové soli počas tehotenstva, pôrodu a šestonedelia
Výživa v tehotenstve
Päť zásad na koliku a plač miminka
Hypnopôrod – ľahší a menej bolestivý prirodzený pôrod


Zdieľajte článok na sociálnych sieťach


 

Najčítanejšie články

 Plesňové a kvasinkové infekcie
 Ľanovo-proteínová liečebná diéta
 Delená strava
 Stravovanie podľa krvných skupín
 Detoxikačné kúry proti parazitom v tele
 Detoxikácia čreva
 Psychosomatika - výpoveď duše telom
 Chia semienka
 Aké oleje používať

Zoznamy

 Zoznam potravinových prísad "éčok"
 Zoznam nebezpečných "éčok"
 Zoznam alternatívnych terapií

Kurzy, semináre, akcie
Ďalšie kurzy, semináre, akcie
Prednáška na tému imunita z pohľadu psychosomatiky
ONLINE SEMINÁRE - čínska medicína, feng-shui, osobnostný rozvoj, ...
Výchova detí metódou NEVÝCHOVY
Pôrod bez obáv - online video kurz
Upozornenie: Uvedené informácie majú informatívny charakter, sú pravidelne aktualizované a nie sú právne záväzné. Za správnosť informácií neručíme. Akékoľvek používanie nami poskytovaných informácií je na vlastnú zodpovednosť. Pred začatím terapie, detoxikácie alebo pôstu sa vždy poraďte so svojim lekárom alebo online na zdravie.sk.


TOPlist